Nastavenie cookies

Na našej webovej stránke používame cookies.

Niektoré z nich sú na fungovanie stránok nevyhnutné, ale o tých ostatných môžete rozhodnúť sami.

Viac informácií o súboroch cookies a ochrane údajov.

SNAHA PÁČIŤ SA INÝM JE DRAHÝ ŠPÁS

22.03.2018

Kým sa nezačal venovať financiám profesionálne, jeho snom bolo šéfovať banke. Dnes je šťastný, že tento sen sa mu nesplnil. A vďačný za to, že už ako dieťa sa naučil vážiť si peniaze. Team Manager PARTNERS GROUP SK Peter Predný.

Kým sa nezačal venovať financiám profesionálne, jeho snom bolo šéfovať banke. Dnes je šťastný, že tento sen sa mu nesplnil. A vďačný za to, že už ako dieťa sa naučil vážiť si peniaze. Team Manager PARTNERS GROUP SK Peter Predný.

Začnime tradične: Ako ste sa dostali k finančnému biznisu?

Vždy som chcel pracovať v oblasti financií. Pamätám si, že najskôr som chcel byť riaditeľom banky. (smiech) Nemal som však ani tušenie o tom, čo je s takouto pozíciou spojené. Vlastne som ani nevedel povedať, prečo som takúto predstavu mal…

Dnes to už povedať viete?

Povedal by som, že to bola túžba po uznaní. Oblek, slušné pracovné prostredie, to vo mne v tom čase evokovalo predstavu, že s takouto pozíciou je spojené aj uznanie. A aj veľmi slušný plat. (smiech) Ale berte to tak, že hovoríme o predstavách tínedžera, ktorý má 13, možno 15 rokov. Až neskôr som sa na základe odporúčania prezidenta klubu, v ktorom som hrával basketbal, dostal k spoločnosti PARTNERS GROUP SK.

Odkedy ste sa začali venovať basketbalu?

Od tretieho ročníka na základnej škole. Vtedy som mal osem, možno deväť rokov.

Nikdy ste nekoketovali s myšlienkou stať sa profesionálnym športovcom?

Chcel som, ale naši na to nemali peniaze. Volali ma aj do viacerých klubov, no boli s tým spojené také náklady, že rodičia by si to nemohli dovoliť.

Ak tomu dobre rozumiem, ste z prostredia, ktoré naučí človeka vážiť si peniaze.

Mama je krajčírka, mesačne dostáva len symbolickú mzdu, otec robil inštruktora v autoškole, jeho príjem bol asi 800 eur. Takže áno, som z takého prostredia a som za to veľmi vďačný.

Čo dnes pre vás znamenajú peniaze?

Prostriedok na to, aby som v čase, ktorý na tomto svete mám, mohol pomôcť iným. Som presvedčený, že ak by človek mal milióny či dokonca miliardy, no nikoho, koho by mohol potešiť, nedokázal by byť skutočne šťastný. Ak si chcem urobiť radosť, tak ju spravím niekomu inému. Snažím sa napríklad čiastočne sponzorovať basketbalový klub, v ktorom som začínal.

Keby ste sa na chvíľku začítali do domácich ekonomických správ, dozvedeli by ste sa, ako sa darí ekonomike, ako klesá počet ľudí bez práce… Myslíte si, že Slováci sa majú dobre?

Krátkodobo áno, dlhodobo nie. Dnes si môžete vziať lacný úver na čokoľvek a na chvíľku prepadnúť pocitu šťastia. Ale ako dlho sa z toho budete skutočne tešiť? Týždeň? Možno dva? Nech to už je čokoľvek, po čase sa to stane pre vás všedným. Problémom je, že ľudia si často kupujú drahé veci nie preto, že by ich potrebovali, ale aby sa zapáčili iným, aby vyzerali bohatší, než v skutočnosti sú. Až keď prvotný dobrý pocit opadne, uvedomia si, že majú pred sebou ešte mesiace, možno roky splácania niečoho, čo ich už ani neteší.

Máte zmysluplné vysvetlenie toho, prečo to ľudia robia? Prečo máme tendenciu imponovať iným tým, čo vlastníme, a nie tým, akí sme?

Nie som si istý, či na takúto otázku poznám odpoveď. Je to známy syndróm: keď si susedia kúpia auto, musím auto kúpiť aj ja. Keď idú na dovolenku, musím ísť aj ja, nech to stojí, čo to stojí, len aby som nezaostával, nevyzeral inak. Aj keď si na to budem musieť požičať, čo je úplný nezmysel.

Skúsim preformulovať otázku: Je takéto správanie spoločné pre ľudí naprieč všetkými spoločenskými vrstvami, alebo je typické len pre niektoré?

Myslím si, že je to svojím spôsobom prejav frustrácie. Ak totiž človek robí niečo, čo ho vnútorne napĺňa, dáva mu to zmysel, je hrdý na svoju prácu, je malá šanca, že bude cítiť potrebu kupovať si drahé hračky len preto, aby ich vlastnil. Mám klientov, ktorí sú vo svojich odboroch úspešní a finančne aj veľmi dobre zabezpečení, no sú aj neuveriteľne skromní a slušní. Ak by ste ich stretli na ulici a nepoznali ich, určite by neboli ničím výnimoční.

Sú povolania, ktoré spôsobujú vznik chorôb z povolania. Existuje nejaká podobná deformácia aj u vás?

Nenazval by som to priamo chorobou z povolania, ale v našom biznise veľmi často dochádza k vzniku stavu uspokojenia. Uspokojenie z toho, kam sme sa posunuli, aký príjem si dokážeme zabezpečiť, aký životný štandard máme. Ak človeku chýbajú iné ciele, akým môže byť napríklad úprimná snaha robiť šťastných iných ľudí, tak sa veľmi rýchlo uspokojí. Viackrát sa to stalo aj mne. Náš biznis má však špecifickú výhodu – neustále sa v ňom máte čo učiť a ste obklopení ľuďmi, ktorí vám vedia a chcú pomôcť napredovať. Nehrozí, že prídete do bodu, keď si poviete, že už nemáte kam rásť.

Spomenuli ste úroveň príjmov vašich rodičov. Je služba finančného sprostredkovateľa vhodná aj pre ľudí s takýmito platmi?

Určite áno. V oblasti financií mohla moja mama radiť mne, nie naopak. Zo svojho príjmu dokáže odložiť bokom sumu, ktorá robí problém ľuďom so štvornásobne vyšším platom. Netuším, ako to robí, ale dokáže takto hospodáriť. Mám viacero klientov, ktorí majú príjem len o niečo vyšší, a napriek tomu si dokážu každý mesiac odložiť bokom aj 200 eur. Majú vo svojich financiách lepší prehľad ako ľudia s podstatne vyššími príjmami.

Prečo je tomu tak?

Ak má človek relatívne vysoký príjem, má aj tendenciu bagatelizovať menšie výdavky. Ak by ste mali príjem 400 eur, tak si dobre zvážite hoci aj desaťeurový výdavok. No ak zarábate 1 500 eur, na takýto výdavok prakticky nehľadíte, je to len zlomok vašich príjmov. Potom stačí, ak takto mávnete rukou nad desiatimi desaťeurovými výdavkami za mesiac, a to je hneď 100 eur, o ktorých vlastne ani neviete povedať, na čo ste ich minuli.

Veľkou ekonomickou témou posledných mesiacov je alarmujúco vysoké množstvo exekúcií…

... jeden a pol milióna exekúcií. Je to šialene vysoké číslo.

Z čoho podľa vás tieto exekúcie vznikli? Vidíte nejaký súvis s tým, o čom sme hovorili – teda o tendencii míňať viac, než mám?

Považujem to za priamy dôsledok snahy ľudí páčiť sa iným. Ale nielen toho. Poviem to na vlastnom príklade. Som z malého mesta, kde to funguje tak, že len čo mladý človek začne zarábať, prvé, čo rieši, je kúpa auta. Aby aj ostatní videli, že zarába. To, že už potom chodí tankovať za 10 eur, už nik nevidí. (smiech) A za rovnaké peniaze si radšej kúpi starší bavorák, ktorého údržba je veľmi drahá, než napríklad škodovku. Keď som v tomto biznise začínal, prvý rok som chodil peši a autobusom. Všetci okolo ma však bombardovali otázkou, prečo si nekúpim auto. Moja odpoveď bola, že auto by mi nezarobilo peniaze. Potom som mal rok dvadsaťročný Favorit. Podobným tlakom sú ľudia vystavení bežne: Prečo si nekúpiš auto? Prečo sa tlačíš v malom byte a nekúpiš dom? Je to podobné, ako keď už máte nejaký ten rok vážny vzťah, neustále počúvate: Kedy bude svadba? Koľko detí plánujete? Kedy ich budete mať?

Príklad s autami hyperbolizujete, alebo opisujete vlastnú skúsenosť?

Ak ste na pochybách, choďte sa v bežný pracovný deň pozrieť na parkoviská firiem napríklad v Bánovciach nad Bebravou, odkiaľ som. Z vozového parku by ste si mohli myslieť, že v ten deň tam rokuje predstavenstvo. Pritom tí ľudia tam pracujú len za pár eur. To je jeden z dôvodov, prečo tu dnes máme toľko exekúcií.